SlovenskoSprávy

Čaputová: Je dôležité, aby Slovensko ostalo spojencom NATO nielen na papieri, ale aj skutočným priateľom v praxi (video)

28.3.2024 (SITA.sk) – Je dôležité, aby Slovensko bolo aj naďalej spojencom nielen na papieri, ale aj skutočným priateľom v praxi. Vyhlásila to prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá v stredu 27. marca vystúpila s otváracím príhovorom v rámci spomienkového večera pri príležitosti 20. výročia vstupu Slovenska do NATO, ktorý sa konal v Primaciálnom paláci.

Ako pripomenula, keď Slovensko v roku 2004 vstupovalo do NATO, americký prezident George Bush mladší povedal, že krajiny, ktoré v tento deň v aliancii vítajú, boli priateľmi už predtým, než sa stali spojencami a svojím konaním boli nimi skôr, ako sa stali zmluvnými spojencami.

Najdôležitejšie a najlepšie rozhodnutie

Podľa prezidentky je dôležité, aby to tak zostalo aj naďalej, pretože opak by bol v dnešnej bezpečnostnej situácii tragickou chybou a odklonom od národných záujmov. Pred 20 rokmi podľa hlavy štátu urobilo Slovensko najdôležitejšie a najlepšie rozhodnutie pre bezpečnosť krajiny a vybralo si najlepších spojencov.

„Nebola to však samozrejmosť. Podarilo sa to vďaka občanom Slovenska, ktorí si v roku 1998 vybrali našu západnú budúcnosť, ktorú vláda Vladimíra Mečiara ohrozovala. Práve vďaka tomu sme prišli o šancu vstúpiť do NATO spolu s našimi vyšehradskými susedmi – Českom, Maďarskom a Poľskom,“ uviedla prezidentka.

Vstup do NATO sa podľa hlavy štátu v roku 2004 stal realitou vďaka úsiliu mnohých politikov, odborníkov, diplomatov, časti médií a širšej odbornej verejnosti. „Všetci títo významu nášho členstva v NATO nielen rozumeli, ale ho aj verejne vysvetľovali a každodenne presadzovali. Aj vtedy, keď to nebolo populárne,“ doplnila Čaputová.

Odkaz Mikulášovi Dzurindovi

Ako ďalej uviedla, aj presviedčanie o potrebe rozširovania Severoatlantickej aliancie si vyžadovalo vytrvalosť, dávku tvrdohlavosti a výdrže.

„Málokto o tom vie viac ako vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý si na vlastnej koži zažil niekoľko ľadových spŕch od partnerov, keď na dvere NATO začal klopať. Za vašu prácu a úsilie, pán premiér, sa vám chcem poďakovať,“ odkázala prezidentka Dzurindovi, ktorý bol jedným z diskutujúcich v rámci podujatia.

https://cdnv.sita.sk/sites/34/2024/03/prezidentka_nato_prihovor5767.mp4

Ako Čaputová ďalej uviedla, so zmenou bezpečnostného prostredia sa zmenilo aj NATO a po okupácii Krymu zo strany Ruska v roku 2014 aliancia spustila najväčšiu transformáciu od konca studenej vojny.

„Ako uistenie tých spojencov, ktorí sa cítili najviac ohrození, prišli do Pobaltia a Poľska aliančné jednotky. Chcem tu vyzdvihnúť, že na týchto rozhodnutiach, vrátane navýšenia investícií do našej obrany, panovala vtedy zhoda naprieč relevantným politickým spektrom,“ zdôraznila prezidentka.

Dezinformácie a propaganda

O to viac ju mrzí, že tento konsenzus sa v slovenskej politike stráca. „Invázia Ukrajiny vrátila do Európy veľkú vojnu, pretože sa ruské politické vedenie rozhodlo pretaviť do reality svoj sen o opätovnom rozdelení nášho kontinentu na sféry vplyvu. A v tejto, z môjho pohľadu najvážnejšej bezpečnostnej situácii od nášho vzniku v roku 1993, nám na Slovensku chýba zhoda na tom, kam vlastne patríme,“ vyhlásila Čaputová.

Príčiny sú podľa nej známe. „Od dezinformácií a propagandy, ktorá zaplavuje náš mediálny priestor už viac ako desaťročie, až po fakt, že aj tí politici, ktorí dvadsať rokov naše členstvo v Aliancii podporovali, nie vždy o ňom aj dostatočne verejne komunikovali,“ uviedla prezidentka.

Nedostatočné bolo podľa nej aj vysvetľovanie toho, prečo je potrebné do kolektívnej obrany dostatočne investovať, ak sa chce na ňu SR spoliehať.

„Bez takéhoto typu komunikácie asi nie je prekvapením, že čím dlhšie v Aliancii sme, tým viac mohli občania nadobudnúť pocit, že NATO je niečo, čo sa nám deje, a nie niečo, čo my sami formujeme. Povestný dáždnik NATO nás síce naďalej chráni, členstvo v ňom má však u nás hneď po Grécku najnižšiu verejnú podporu spomedzi všetkých spojencov,“ upozornila prezidentka.

NATO sme my a vďaka NATO sme v bezpečí

Hlava štátu upozornila aj na to, že niektoré relevantné politické strany začali tému NATO zneužívať na vnútropolitické súboje.

„Rétorika nielen politického extrému, ale aj niektorých ľudí, ktorí dnes sedia vo vláde, robí z nášho kľúčového aliančného spojenca, Spojených štátov amerických, pomaly väčšieho nepriateľa ako z krajiny, ktorá napadla nášho suseda, a ktorá nás sama zaradila na zoznam nepriateľov,“ vyhlásila Čaputová, podľa ktorej je potrebné opätovne nájsť zhodu.

Podľa prezidentky to nie je nemožné, pretože v minulosti úsilie o vstup do NATO spojilo politikov ľavice aj pravice. Toto úsilie je podľa Čaputovej potrebné vynaložiť aj dnes, pretože ide o bezpečnosť občanov Slovenska.

„NATO sme my a vďaka NATO sme dnes v bezpečí. Žiadna iná alternatíva by nás dnes nechránila tak, ako nás chráni aliancia, kde naozaj platí jeden za všetkých, všetci za jedného,“ uzavrela Čaputová.

Príhovor prezidentky Zuzany Čaputovej v rámci spomienkového večera pri príležitosti 20. výročia vstupu SR do NATO

Otvárací príhovor prezidentky Zuzany Čaputovej v rámci spomienkového večera pri príležitosti 20. výročia vstupu SR do NATO, ktorý sa konal 27. marca v Primaciálnom paláci.

Vážení prítomní,
je pre mňa veľkou cťou otvoriť podujatie venované 20. výročiu vstupu našej krajiny do Severoatlantickej aliancie.

Pred dvoma dekádami sme urobili najdôležitejšie a najlepšie možné rozhodnutie pre našu bezpečnosť a vybrali sme si tých najlepších možných spojencov. Nebola to však samozrejmosť. Podarilo sa to vďaka občanom Slovenska, ktorí si v roku 1998 vybrali našu západnú budúcnosť, ktorú vláda Vladimíra Mečiara ohrozovala. Práve vďaka tomu sme prišli o šancu vstúpiť do NATO spolu s našimi vyšehradskými susedmi – Českom, Maďarskom a Poľskom.

Náš vstup do NATO sa stal realitou v roku 2004, a to vďaka úsiliu mnohých politikov, odborníkov a odborníčok, diplomatov a diplomatiek, časti médií a širšej odbornej verejnosti. Všetci títo – a mnohí z nich tu dnes sedíte – významu nášho členstva v NATO nielen rozumeli, ale ho aj verejne vysvetľovali a každodenne presadzovali. Aj vtedy, keď to nebolo populárne. Pripravovali Slovensko na vstup, pomáhali s reformou našich ozbrojených síl. Toto úsilie sa neodohrávalo v žiari reflektorov, ale bolo rovnako nevyhnutné ako práca, ktorú v našom prístupovom procese odviedli vtedajší politickí predstavitelia.

Po rozšírení Aliancie o troch našich susedov v roku 1999 mali mnohí naši zahraniční partneri otáznik nad tým, či je vôbec ďalšie rozširovanie potrebné. Vysvetľovať a presvedčiť ich o opaku si vyžadovalo vytrvalosť a tiež riadnu dávku tvrdohlavosti a výdrže. Málokto o tom vie viac ako vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý si na vlastnej koži zažil niekoľko ľadových spŕch od partnerov, keď na dvere NATO začal klopať. Za vašu prácu a úsilie, pán premiér, sa vám chcem poďakovať.

To, čo ste otvorili na najvyššej úrovni, posunuli a dotiahli diplomati na svojich úrovniach. Bez všetkého tohto úsilia – u nás doma, ale aj na našej misii pri NATO a kľúčových hlavných mestách členov Aliancie, by sme sa do NATO nikdy nedostali. Vďaka patrí vám všetkým, ktorí ste na tom pracovali, vrátane veľvyslanca Martina Bútoru, či vtedajších štátnych tajomníkov Rastislava Káčera a Ivana Korčoka, ktorí viedli naše prístupové rokovania alebo ministrov obrany Jozefa Stanka a zahraničných veci pána Eduarda Kukana, ktorí už žiaľ nie sú medzi nami.

Od nášho vstupu sa NATO zmenilo – pretože sa zmenilo aj bezpečnostné prostredie okolo nás. Po nelegálnej okupácii Krymu zo strany Ruska v roku 2014 sme v Aliancii spustili najväčšiu transformáciu od konca studenej vojny. Ako uistenie tých spojencov, ktorí sa cítili najviac ohrození, prišli do Pobaltia a Poľska aliančné jednotky. Chcem tu vyzdvihnúť, že na týchto rozhodnutiach, vrátane navýšenia investícií do našej obrany, panovala vtedy zhoda naprieč relevantným politickým spektrom.

O to viac ma mrzí, že tento konsenzus na našej zahraničnej a bezpečnostnej politike dnes strácame. Hovorila som o tom už pred týždňom na výročnej Hodnotiacej konferencii zahraničnej politiky Slovenska. Invázia Ukrajiny vrátila do Európy veľkú vojnu, pretože sa ruské politické vedenie rozhodlo pretaviť do reality svoj sen o znovu-rozdelení nášho kontinentu na sféry vplyvu. A v tejto, z môjho pohľadu najvážnejšej bezpečnostnej situácii od nášho vzniku v roku 1993, nám na Slovensku chýba zhoda na tom, kam vlastne patríme.

Príčiny, prečo tomu tak je, sú známe. Koniec koncov, sama ich opakovane spomínam: od dezinformácií a propagandy, ktorá zaplavuje náš mediálny priestor už viac ako desaťročie, až po fakt, že aj tí politici a političky, ktorí dvadsať rokov naše členstvo v Aliancii podporovali, nie vždy o ňom aj dostatočne verejne komunikovali. Nie vždy sme vysvetľovali prečo, ak sa chceme na kolektívnu obranu spoliehať, musíme do nej aj sami dostatočne investovať. Nie vždy sme sa aj verejne hlásili k riešeniam, ktoré sme na pôde Aliancie sami dokázali presadiť – či už ide o rozšírenie NATO o Čiernu Horu alebo o vypracovanie poctivých obranných plánov pre náš región. Bez takéhoto typu komunikácie asi nie je prekvapením, že čím dlhšie v Aliancii sme, tým viac mohli občania nadobudnúť pocit, že NATO je niečo, čo sa nám deje, a nie niečo, čo my sami formujeme. Povestný dáždnik Severoatlantickej aliancie nás síce naďalej chráni, členstvo v ňom má však u nás hneď po Grécku najnižšiu verejnú podporu spomedzi všetkých spojencov.

Nemôžeme ignorovať ani to, že okrem podcenenej komunikácie či dezinformácií sa u nás udiala ešte jedna zásadná zmena. Časť relevantných politických strán totiž začala tému NATO zneužívať na vnútropolitické súboje. Skutočné či domnelé chyby spojencov nie sú prezentované ako niečo, čoho sa musíme v budúcnosti vyvarovať alebo sa z nich poučiť, ale sú využívané na ospravedlnenie krokov našich oponentov. Rétorika nielen politického extrému, ale aj niektorých ľudí, ktorí dnes sedia vo vláde, robí z nášho kľúčového aliančného spojenca, Spojených štátov amerických, pomaly väčšieho nepriateľa ako z krajiny, ktorá napadla nášho suseda, a ktorá nás sama zaradila na zoznam nepriateľov.

Keď Slovensko v roku 2004 do NATO vstupovalo, vtedajší americký prezident George Bush mladší povedal: „Krajiny, ktoré dnes privítame, boli priateľmi predtým, než sa stali spojencami. A v tom, čo konali, boli spojencami už predtým, ako sa stali spojencami aj podľa zmluvy”. Je dôležité, aby Slovensko aj naďalej bolo nielen spojencom na papieri ale aj skutočným priateľom v praxi. Iné by bola v dnešnej rozkývanej bezpečnostnej situácii nielen tragická chyba, ale aj odklon od našich národných záujmov.

Na tomto potrebujeme nájsť ako spoločnosť opäť zhodu. Nie je to nemožné. V roku 1999, keď sa začal náš prístupový proces do NATO oživovať, mal vstup do Aliancie 28% podporu verejnosti. V máji 2004 už táto podpora dosiahla 52%. Zmena nastala aj vďaka spolupráci všetkých politických strán, ktorým naozaj išlo o Slovensko. Toto úsilie vtedy spojilo politikov ľavice aj pravice – neboli to len zásluhy “pravičiara” Mikuláša Dzurindu, ale aj “ľavičiara” Jozefa Stanka, Petra Weissa alebo Ľubomíra Fogaša a kresťanských demokratov. Takéto úsilie potrebujeme vynaložiť aj teraz, my všetci. P

retože otázka NATO je otázkou bezpečnosti Slovenska a našich občanov. NATO sme my a vďaka NATO sme dnes v bezpečí. Žiadna iná alternatíva by nás dnes nechránila tak, ako nás chráni Aliancia, kde naozaj platí jeden za všetkých, všetci za jedného. Vďaka všetkým, ktorí sa pričinili o to, že v nej dnes sme, a ktorí našej bezpečnosti zasvätili celý svoj profesionálny život.“

Viac k témam: Prezidentka SR
Zdroj: SITA.sk – Čaputová: Je dôležité, aby Slovensko ostalo spojencom NATO nielen na papieri, ale aj skutočným priateľom v praxi (video) © SITA Všetky práva vyhradené.